Martin Torda
12.12.2025
Predstav si klasickú situáciu. Sedíš v reštaurácii, tešíš sa na svoj steak, no čašník ti namiesto neho prinesie studený šalát. Alebo ťa kolega v práci už tretíkrát preruší uprostred vety počas dôležitej porady.
Čo urobíš?
Väčšina z nás skĺzne do jedného z dvoch extrémov. Buď sklopíš zrak, zahryzneš si do jazyka a v duchu zúriš (pasivita), alebo vybuchneš, zvýšiš hlas a urobíš scénu (agresivita). Ale čo ak existuje tretia cesta? Cesta, kde dosiahneš svoje, no zachováš si tvár aj dobré vzťahy?
Problém je v tom, že hranica medzi tým, kedy sme „len“ úprimní a kedy už útočíme, býva v našich hlavách často rozmazaná.
Mnoho ľudí sa bojí byť asertívni, pretože si tento pojem mylne zamieňajú s hrubosťou. Nechcú byť za „toho zlého“ alebo „tú konfliktnú“. Na opačnej strane barikády stoja tí, ktorí si agresivitu mýlia so silou osobnosti. Majú pocit, že ak nebudú kričať a búchať po stole, nikto ich nebude brať vážne.
Pravda je však inde.
Skutočná asertivita nie je o decibeloch, ani o tom, kto má posledné slovo. Je to o rovnováhe. Je to schopnosť postaviť sa za svoje práva, vyjadriť svoje pocity a potreby jasne a priamo, no zároveň s plným rešpektom k druhej strane.
Byť asertívny znamená chápať, že tvoj názor je dôležitý – ale rovnako dôležitý je aj názor toho druhého. Nie je to boj proti niekomu, ale komunikácia s niekým. Poďme sa teda pozrieť na to, ako túto tenkú hranicu nielen rozpoznať, ale aj s gráciou ustáť.
Stáva sa vám, že radšej mlčíte, len aby ste nevyvolali konflikt, alebo naopak vybuchnete a potom vás to mrzí? Mnohí si mýlia asertívnosť s aroganciou, no rozdiel je zásadný. Skutočná asertivita nie je o tom, kto kričí hlasnejšie, ale o vzájomnom rešpekte. Odhaľte s nami tenkú hranicu medzi útokom a zdravým sebavedomím a naučte sa komunikovať tak, aby vás brali vážne – bez zbytočných výčitiek.
Aby sme pochopili, prečo v komunikácii často zlyhávame, musíme si najprv urobiť poriadok v pojmoch. Nie je totiž krik ako krik a nie je ticho ako ticho.
Agresivita je ako buldozér. Jej základom je snaha dominovať a vyhrať za každú cenu, bez ohľadu na škody, ktoré napácha na vzťahoch.
Motto: „Ja vyhrám, ty prehráš.“
Postoj: Ignorovanie potrieb, práv a pocitov druhých ľudí. Pre agresívneho človeka je partner v diskusii súperom, ktorého treba poraziť.
Byť asertívny znamená kráčať po pevnej zemi. Je to schopnosť vyjadriť svoje pocity, potreby a názory priamo a úprimne, no bez toho, aby sme druhého zhodili.
Motto: „Ja vyhrám, ty vyhráš“ (alebo v psychológii známe: „Ja som OK, ty si OK“).
Postoj: Rešpektujem seba a svoje hranice, ale rovnako rešpektujem aj teba a tvoj pohľad na vec.
Možno si hovoríš: „Fajn, teória je jasná, ale ako to vyzerá v praxi?“ Rozdiel medzi agresívnym a asertívnym prístupom spoznáš podľa troch hlavných signálov.
Všetko to začína v hlave. Prečo otvárame ústa?
Agresívny prístup: Cieľom je často ublížiť, ponížiť, ovládnuť situáciu alebo si jednoducho ventilovať vlastnú zlosť na niekom inom.
Asertívny prístup: Cieľom je konštruktívne vyriešiť problém, nastaviť si zdravé hranice alebo informovať druhú stranu o tom, čo potrebujeme. Nejde o boj, ale o riešenie.
Slová sú mocné zbrane. To, ako ich skladáme, určuje výsledok debaty.
Sú to vety, ktoré okamžite stavajú druhého do pozície obete alebo vinníka.
„Ty si to zase pokazil!“
„Vždy meškáš, na teba sa nedá spoľahnúť.“
Súčasťou je často sarkazmus, urážky a netrpezlivé skákanie do reči.
Hovorí o svojich pocitoch a vnímaní situácie, čím neútočí na charakter druhého.
„Cítim sa nerešpektovaný, keď ma v diskusii prerušuješ.“
„Potrebujem, aby sme začali načas, pretože mám ďalšie povinnosti.“
Vyjadrovanie je jasné, priame a bez zbytočných „omáčok“.
Ešte predtým, než prehovoríme, naše telo vysiela signály.
Agresivita: Narušovanie osobnej zóny (lepenie sa na druhého), ukazovanie prstom, uprený až výhražný pohľad, krik alebo neprimerane zvýšený hlas.
Asertivita: Udržiavanie priameho očného kontaktu (ktorý však nie je „zízanie“), uvoľnený, no vzpriamený postoj, pokojný a pevný hlas. Dodržiavaš primeranú vzdialenosť, čím dávaš najavo rešpekt k priestoru druhého.
Prečo je pre niekoho prirodzené byť asertívny, zatiaľ čo iný okamžite útočí? Odpoveď sa skrýva hlbšie v našej psychike.
Korene agresivity často nesiahajú k sile, ale paradoxne k slabosti. Agresivita zvyčajne pramení z vnútornej neistoty, zo strachu, že stratíme kontrolu, alebo z neschopnosti zvládať vlastné emócie. Je to v podstate obranný mechanizmus – útočíme, aby nám nebolo ublížené.
Naopak, korene asertivity vychádzajú zo zdravého sebavedomia a emočnej inteligencie. Človek, ktorý sa správa asertívne, si uvedomuje svoju vlastnú hodnotu. Nepotrebuje ponižovať iných, aby sa sám cítil lepšie. Vie, kto je, a preto si môže dovoliť ten luxus správať sa k ostatným s úctou, aj keď s nimi nesúhlasí.
Skús sa v najbližších dňoch pozorovať. Keď ťa niečo nahnevá, reaguješ „JA výrokom“, alebo skĺzneš do obviňovania? Uvedomenie si rozdielu je prvým krokom k zmene.
Teória je skvelá, ale čo robiť, keď sa ocitneš v „horúcom kresle“? Pozrime sa na modelovú situáciu, ktorú dôverne pozná asi každý z nás.
Situácia: Je piatok popoludní, už si v duchu balíš veci a tešíš sa na víkend. Tvoj šéf zrazu príde k tvojmu stolu s kopou papierov a oznámi ti, že potrebuje, aby si to spracoval. Hneď.
Ako zareaguješ?
Necháš sa prevalcovať emóciami. Cítiš nespravodlivosť a okamžite prechádzaš do protiútoku.
„To si snáď robíte srandu?! Ja tu nebudem otročiť po večeroch, keď vy si na to spomeniete päť minút pred dvanástou! Mám toho dosť!“ (Nasleduje demonštratívne buchnutie dverami).
Výsledok: Možno si uľavíš, ale práve si si poškodil reputáciu, vytvoril dusnú atmosféru a problém si nevyriešil.
Zachováš pokoj. Uznáš potrebu šéfa, ale zároveň jasne a pevne ochrániš svoje hranice.
„Rozumiem, že je tento projekt urgentný a treba ho dokončiť. Dnes už však mám dohodnutý program, ktorý nemôžem zrušiť. Môžem sa tomu naplno venovať zajtra ráno o 8:00, prípadne sa môžeme pozrieť na to, či by sa to dalo delegovať na kolegu, ktorý tu ostáva dlhšie.“
Výsledok: Ukázal si, že si profesionál, ktorý hľadá riešenia (nie výhovorky), no zároveň si vážiš svoj voľný čas. Si asertívny, nie podriadený.
Možno sa pýtaš, či to všetko premýšľanie nad slovíčkami stojí za to. Odpoveď je jednoduchá: Áno, ak chceš mať pokojnejší život.
Menej stresu a konfliktov: Keď veci komunikuješ jasne a včas, nedusíš v sebe hnev, ktorý by neskôr vybuchol.
Čistý stôl vo vzťahoch: Ľudia presne vedia, na čom s tebou sú. Nemusia hádať, či si urazený, alebo či tvoje „áno“ náhodou neznamená „nie“.
Vyššia sebaúcta: Každým asertívnym krokom si dokazuješ, že tvoje potreby sú dôležité. To buduje zdravé sebavedomie.
Agresívny človek možno krátkodobo dosiahne svoje („vydupe si to“), ale je to Pyrrhovo víťazstvo. Postupne stráca dôveru okolia, ľudia sa mu začnú vyhýbať a nakoniec končí v izolácii. Nikto nechce spolupracovať s časovanou bombou.
Pamätaj, nikto sa nenarodil ako majster diplomacie. Asertivita je zručnosť – je to sval, ktorý musíš trénovať. Na začiatku to bude pôsobiť neprirodzene, možno sa ti bude triasť hlas, ale to je úplne v poriadku.
Nechci zmeniť všetko naraz. Začni malými krokmi. Skús sa naučiť povedať obyčajné „nie“ bez toho, aby si k tomu pridal siahodlhé ospravedlňovanie a vysvetľovanie. Stačí jednoduché: „Nie, teraz mi to nevyhovuje.“
Skús si v jednej jedinej situácii (či už v obchode, doma alebo v práci) vedome všimnúť svoju reakciu. Máš chuť zaútočiť? Alebo sa chceš stiahnuť? Zastav sa, nadýchni sa a skús zareagovať asertívne. Tvoje budúce „ja“ ti za to poďakuje.
Zatiaľ neboli pridané žiadne komentáre.